Výpadok prúdu. Tento týždeň už po dvanástykrát. Ako jediný som sa vyžíval v tme a tichu. Ľudia naproti rozkladali sviečky všade, kde sa dalo. Teda, ak tie pohybujúce sa svetlá boli ľudia so sviečkami. Čas akoby sa zastavil, prinajmenšom plynul omnoho pomalšie. Po dlhom čase som vybral mobil z nočného stolíka a zapol hudbu. Klavírne tóny sa rozliehali po celej ploche bytu a určite aj za dverami. Po takých dvadsiatich minútach zvykol prúd opäť naskočiť, no ubehla pol hodina a stále nič. Sadol som si do hojdacieho kresla pod okno. Pod to druhé, bližšie k posteli. Zabalil som sa do deky a len tak tam sedel a hojdal sa. Svetlá sviečok sa mihotali čím ďalej, tým viac. Neboli už žlté, menili farby. Celá miestnosť sa pomaly osvetľovala tlmenými farbami. Izba bola ako medom poliata. Nechápal som to, ale to by nebolo po prvýkrát...

Viečka som mal mierne pootvorené, obával som sa, že znova zaspím, tak som sa chtiac-nechtiac prinútil vstať. Pozrel som z okna, ale obraz sa nezmenil. Dokonca ani stopa po nejakej sviečke, len tma a vietor, ktorý dosť zosilnel. Postavil som sa na nohy a podlaha podo mnou zaškrípala. Prehrabol som si vlasy dozadu, aby som lepšie videl a zaostril na jediný zdroj svetla, aký tam bol. Boli to plamene veľkých škrípajúcich sviečok. Myslím, že to bol kozub. Bol presne taký veľký, ako tie v rodinných seriáloch, kde je v dome plno detí a radosti. Tu som bol však sám, bez hlasov a smiechu, ale cítil som niečo príjemné, niečo ako radosť. Na kozube bolo povykladaných veľa fotiek s rôznymi tvárami každej generácie. Boli mi povedomé, ale na meno ani vzťah k nim som si nevedel spomenúť. Všetci boli takí vysmiati, že som sa po prvýkrát v živote mal chuť usmievať aj ja. Sadol som si na bielu kožušinu pred oheň, zatvoril oči a predstavoval si, ako sa smejem. Ako sa usmievam na milovanú osobu, ako cítim, že aj ona sa usmieva. Boli tam len tie plamene, ale tiež sa usmievali. A hriali ako ešte nikto predtým. Vystrel som sa celý na zem a hľadel na drevený strop. To praskanie bolo tak príjemné a ten vietor vonku. Čistý vzduch. Sám, ale nie osamelý. Ticho. Konečne som počul ticho v mojej hlave...

Bola krásna. Vždy bola, ale teraz ešte o kúsok viac. Mala v lícach jamky, keď sa smiala. A smiala sa často. Vlnité vlasy jej padali do očí a stále ju to hnevalo. Alebo keď fúkalo, bola vždy tak krásne strapatá. Veľa dievčat bolo vtedy strapatých, ale nijaká sa jej nevyrovnala. Zvykla si hrýzť do pier. Nikdy som sa ich nedotkol, ale boli sladšie ako maliny. Potom jej z nich občas tiekla krv. Túžil som ich pofúkať, pobozkať. Mužov si však držala ďaleko od tela, asi preto ma tak priťahovala. Mohol som o nej snívať hodiny a hodiny a keby mala moje číslo, nemusel by som sa strachovať, či zavolá. Vymýšľal som si príbehy, ako by sme sa rozprávali alebo stretávali. Vytváral dialógy, reč tela, jej vôňu, prízvuk a mnoho ďalších vecí.

Sedeli sme spolu na hojdačke a hrali sa na malé deti. Je to tá najkrajšia vec v živote. Byť deťmi. Tešiť sa zo slnka a kvetov vo vlasoch. Aj ja som jej jeden odtrhol a dala si ho za ucho. Bola krásna. Zaplietol som jej vrkoč a páčil sa jej, aj keď som to robil prvýkrát. Nerozpustila si ho najmenej tri dni. Chcel som sa jej pozrieť do tváre, ale keď som vstával, noha sa mi zamotala, spadol som. Ona len sedela.

Otvoril som oči a všade bolo svetlo. Zapli už prúd? V duchu som prosíkal ako usoplené decko, aby to tak nebolo. Triasol som sa predstavy o minulom živote. A ono to tak vážne nebolo. Do pľúc sa mi opäť dostala živicová vôňa. Je to len prebudenie z menšieho sna v jednom veľkom sne? Na tom nezáležalo. Aj keby, tak potom chcem snívať do konca života. Usporiadal som si myšlienky – v rámci možností – a spomenul si na ženu v mojej hlave. Na postavu, ktorá mi vrátila pocit zamilovanosti a lásky. Znova som na ňu myslel. Dookola som si opakoval sen a opätovne to prežíval. Počkal som si na tmu za oknami. Prisunul som ku kozubu ďalšie kreslo, položil naň deku, vankúš. Uvaril som nám čaj a rozprávali sme sa do rána. Potom do večera a potom...